Posledný dych

       Počas hviezdnej noci, keď mesiac v splne matne osvetľuje spiaci les, sa niekde medzi stromami odohráva nevšedné divadlo.

      Pod krídlami nočnej oblohy tichučko drieme javor, mocný obor zakorenený hlboko v lone nepoškvrnenej prírody. Nežne sa pohráva s jemným polnočným vánkom. Svetlo Polárky sa láme na jeho mrazom pobozkaných striebristých listoch. Sú tým najcennejším pokladom  javorového hája.  Sú perinou,  ktorou sa duch lesa každý večer prikrýva, lebo len pod ňou sa mu zaspáva tak slastne a pokojne. Na mohutných konároch sa hrajú a chichocú deti kométy brázdiacej nočné nebo.14458873_1155297174516779_1418599910_n Diadém lesa sa na nich láskavo usmieva a chráni ich vo svojich robustných vetvách pred chladom krištáľovej noci. Lesné víly cupitajú po špičkách okolo urastených koreňov nerozlučne spätých s pôdou, ktorá  vdýchla lesu život. Pri tých tichých zábavkách, keď vetrík v tanci vykrúca tenké halúzky, počuť zvuk, ktorý pripomína šum morských vĺn narážajúcich na prastaré bralá. Všetko živé blažene priviera oči a vychutnáva si tú magickú hudbu. Len ľudské srdce je z kameňa. Len ono nepočuje melódiu lesa, ktorý v bolestiach umiera. Táto noc je pre strom a tak aj pre celé toto kúzelné divadlo posledná. O pár chvíľ svitne nový deň a nočnému predstaveniu padne opona. Ratolesti hviezdy ani krehké lesné rusalky si už viac s listami javora nezatancujú. Musia sa naveky rozlúčiť, lebo človek chce zničiť krásu ich  plesov. Príde s ozrutnými železnými strojmi, ktoré bez milosti vyklčujú každý prútik, každý výhonok nového života symbolizujúci nádej lesa. Ľudia totiž nevidia. Už dávno oslepli. Vraždia a ničia všetko, čo je Zemi sväté, lebo im nestačí dýchať čistý vzduch,  piť vodu zo srdca lesnej studne, lebo ľuďom už viac nestačí žiť. 

       Ráno slnečné lúče  naposledy pohladia starú zvráskavenú tvár javora, tak, ako ju hladili desiatky rokov každý deň. Aj samotnému kráľovi oblohy sa tisnú slzy do očí pri pohľade na priateľa, ktorý má v osude napísané, že dnes ráno, keď ľudia pretnú silné puto s jeho matkou-pôdou,  zomrie.  Javor však s hrdosťou dvihne svoj zrak k oblohe a bude ochotne slúžiť lesu, v ktorom sa zrodil, a ktorý sa mu stal domovom. Až do posledného výdychu…

| text: Júlia Katová| foto: Martin Bubelínyi|

One comment

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s