:portrét Košický pustovník

200303281406-jakoby1Prinášame portrét osoby v kontexte nášho mesta. Temný osud a život v záplave farieb. “Mám rád ľudí, mám rád nielen ich city a ich duševný život, ale aj ich každodennú činnosť. Nedívam sa na nich očami výtvarníka, ale očami človeka, trpiaceho človeka, aký som. Veľa pracujem, keď som medzi ľuďmi, no nie štetcom, ale – ak to smiem tak povedať – citmi… …A keď sa chopím štetca, vrhám na plátno, čo som precítil a prežil a svojím vnútrom precedil. Zaujíma ma všetko, čo vidím, ale skutočne dojať ma dokáže len trpiaci človek.“

Keď som bola malá, často som so záujmom pozorovala „pána“ stojaceho uprostred Alžbetinej ulice. Skutočne ma fascinovalo, ako dokáže nehybne stáť tak dlho. Teraz, keď mám o desať rokov viac, som o pár centimetrov vyššia a o pár skúseností bohatšia, už rozumiem, že ten „pán“ je v skutočnosti socha významného košického výtvarníka a s obdivom a uznaním vyslovujem jeho meno zakaždým, čo okolo neho prechádzam.

Július Jakoby

Expresionizmus, impresionizmus, moderna či dokonca surrealizmus – to všetko sú smery a štýly výtvarného umenia, ktoré sú Jakobym spájané.
„Košický pustovník“, ako je maliar dodnes označovaný, hľadal v maľovaní uspokojenie, sebavyjadrenie, pravdu, krásu, ale predovšetkým samého seba.

10818707_607700546023603_2120244820_n   10833736_607700549356936_1454360811_n

Štúdiá v samote

Jakoby tvrdil, že ako umelec, sa nenarodil, ale bol vytvorený. Vytvorený zážitkami, trápeniami a údermi, ktorých mu život uštedril dosť. Narodil sa v roku 1903, o rok neskôr jeho otec odišiel do Ameriky a on ostal doma sám s mamou a súrodencami. Na radosť vraj nebol predurčený, hovorieval v rozhovoroch v posledných rokoch jeho života. Počas štúdia na gymnáziu často navštevoval galérie a múzeá, no vtedy netušil, že raz budú na stene košickej galérie visieť práve jeho obrazy.

Medzitým sa na Slovensku začalo bojovať, Jakoby sledoval frontové správy, modlil sa za brata Eugena, aby sa z vojny vrátil živý a na maľovanie ani nepomyslel. Hoci sa vojna Košíc dotkla iba okrajovo, prežíval ju tu takmer každý. Keď vojna utíchla, mal Jakoby 17 rokov. Prerušil štúdium a do siedmeho ročníka nenastúpil. Čakalo ho ilegálne štúdium v Miškolci, ale v roku 1921 tu už legálne zmaturoval. Pokusy o splnenie snov jeho matky vychovať zo syna úspešného ekonóma bolo márne, zapísal sa do večernej školy Eugena Króna a neskôr vyštudoval VŠVÚ v Budapešti.

To už však mal košický pustovník našliapnuté na kariéru úspešného maliara, mal za sebou dve výstavy, postupne sa zoznamoval so známymi košickými výtvarníkmi, akými boli Elemír Halász-Hradil, Eugen Krón a Anton Jasuch, zariadil si svoj prvý ateliér a začal svoje obrazy aj predávať.

Počas jeho prvého vývinového obdobia, v rokoch 1929-1934, sa venoval mestu, periférii a ľuďom v ňom. Maľoval dôkladne, bez sentimentu a orientoval sa na predmestskú chudobu.

Obrazy z tohto obdobia sú zamerané na výraz, emóciu, atmosféru, a to často na úkor farieb alebo dôrazu na pozadie.

10816223_607700542690270_1516717538_n  10822351_607700589356932_1779277740_n

Vrchol tvorby

Naopak, počas druhej vývinovej vlny, v rokoch 1936-1954, sa zameral na človeka ako jednotlivca, nie ako súčasť spoločnosti a výrazne sa odklonil od hlavnej vlny slovenského realizmu. Stvárňoval tematiku mesta, jeho ducha, ľudí v ňom a maľoval skôr pre seba, akoby sa snažil uspokojiť ostatných. Ťahy jeho štetcom boli rýchle a presné a jeho diela z tohto obdobia sú často označované ako chaotické a neusporiadané. To sa neskôr stalo charakteristickou vlastnosťou všetkých jeho diel.

60-te roky boli vrcholom Jakobyho tvorby, kládol dôraz na city, nie na techniku a snažil sa maľovať spontánne, bez toho, aby sa snažil zaujať. Jeho diela sa stali monumentom slovenskej tvorby. Boli veľkolepé, plné symbolov a skrytých odkazov a mnohokrát porovnateľné s tvorbou svetových expresionistov, obzvlášť s majstrom de Kooningom.

Roky, ktoré však nasledovali, boli Jakobyho najtragickejším obdobím. Jeho obrazy boli melancholické, zjavná bola skepsa, osamelosť, utrpenie a bolesť. Bál sa smrti, no zároveň ju vnímal ako jediné vykúpenie. Rozhovory poskytoval málo a ani z jeho podpivničeného ateliéru často nevychádzal.

10818929_607700579356933_884235953_n  10822718_607700552690269_1691364950_n

Apríl 1985

Síce sa Kóbyho, ako ho volali najbližší priatelia, nedotkla vojna, dotkla sa ho neuveriteľná samota, ktorú prežíval. V roku 1982 sa u neho objavili prvé príznaky depresie a maliar sa stával čoraz viac apatický. V roku 1985 bol jeho stav taký zlý, že ho manželka musela k plátnu doniesť, naďalej však v maľovaní nachádzal úľavu a neprestával tvoriť. Pracoval na viackrát premaľovanom obraze, ktorý však nestihol dokončiť. Vo veku 82 rokov v apríli 1985 zomrel.

Dielo ešte pred smrťou rozdal, poväčšine najbližším priateľom, bývalým učiteľom a lekárom.

Od 13. novembra do 18. januára si Východoslovenská galéria pripravila výber z tvorby Júliusa Jakobyho ako poctu k blížiacemu sa 30. výročiu jeho smrti.

10822188_607700586023599_2015511939_n  10743779_607700582690266_2132651994_n

Výstava v Košiciach

Výstava je reprezentatívna a na vystavených obrazoch je zjavné obdobie, v ktorom boli namaľované. Osobne, po dôkladnom prezretí si všetkých obrazov, by som označila rok 1957 za jeho najplodnejší a najznamenitejší. Jeho psychický a zdravotný stav sa podpísal na posledných obrazoch z rokov 1975-1984. Naopak v začiatkoch jeho tvorby je viditeľná energia, s ktorou sa do maľovania púšťal, hra s farbami a tieňmi. A hlavne – jeho neopakovateľná schopnosť zanechať tak mnoho nevypovedaného.

Z priestorov výstavnej siene som odchádzala dotknutá, nadšená a zase raz presvedčená o genialite výtvarníka, no nemôžem klamať – prezerať si jeho obrazy nie je vždy najpríjemnejšie – mnohokrát tlačia na najhlbšie zákutia ľudskej mysle a duše, podpichujú a sú odrazom veľkej osamelosti, v ktorej človek vo svojej podstate žije celý život.

Mrzelo ma však, že som v galérii bola jediná. Veľmi by som si priala, aby sa Július Jakoby dostal do povedomia mladých a aby stále viac a viac ľudí mohlo objavovať kúsky jeho komplikovanej a bezodnej fantázie.

Obrazy sú vystavené vo výstavnej sieni VSG na Alžbetinej 22 a vstup pre študentov je 1 euro. Dúfam, že som vás inšpirovala a nájdete si čas na návštevu tejto výnimočnej výstavy.

streda 10. 12. 2014 21:18 text, foto Klára Hrenykóová

 

One comment

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s